Izolovaní. Extratrieda medzi trilermi

Izolovaní je prvé spoločné dielo autora bestsellerov Sebastiana Fitzeka a súdneho znalca Michaela Tsokosa. A musíme povedať, že mimoriadne vydarená dvojica, ktorá si sadla dokonale.

Ilustrátorka komiksov Linda sa utiahla na ostrov Helgoland v Severnom mori, aby unikla bývalému priateľovi, ktorý ju ustavične prenasleduje. Brat jej zabezpečil útočisko v priateľovom dome, ale Linda si je zrazu istá, že tam nie je sama. Vydesená vybehne von v ústrety blížiacemu sa orkánu, ktorý odrezal ostrov od pevniny.  Na pláži objaví mŕtvolu.

Mŕtvy muž má pri sebe pánsku tašku, ktorú Linda vezme so sebou. Zrazu v nej zazvoní mobil… po dlhšom váhaní preberie hovor. Na druhej strane sa jej ozve Paul Herzfeld, súdny lekár a odborník na ťažké prípady. Herzfeld má pádny dôvod na tento telefonát. Pri obhliadke brutálne znetvoreného ženského tela našiel v lebke mŕtvoly meno svojej dcéry Hannah a číslo mobilu mŕtveho muža na Helgolande.

Hannah uniesli, preto Herzfeld okamžite zavolá na nájdené číslo. Zúfalý súdny lekár prehovorí mladú ženu, aby urobila obhliadku a pitvu mŕtvoly, či nenájde ďalšie indície.  Preňho je cesta na ostrov pre nepriaznivé počasie nemysliteľná. Začínajú sa preteky s časom, ide o každú minútu, aby otec stihol zachrániť život svojej dcéry…

Izolovaní vás dostanú už od prológu, ktorý správne zamrazí, naženie zimomriavky. Postupne hustne atmosféra, silnie napätie a ide do tuhého. Dvaja hlavní protagonisti, Linda a Paul, sa prejavia ako silní, vynaliezaví a bystrí ľudia, odhodlaní urobiť všetko preto, aby zastavili zvrátenú hru nebezpečného psychopata.

„Odporúčam prečítať! Je to neskutočne napínavá kniha. Nemohla som ju odložiť a zhltla som ju v priebehu dvoch dní na jeden dúšok.”
BARBARA SCHÖNEBERGER, NDR TALKSHOW

Začítajte sa do novinky Izolovaní:

Kde toľko trčíš?“
Matkin hlas úspešne konkuroval mrazivej teplote vonku. Zdalo sa, že slúchadlá Fioninho mobilu priťahujú zimu ako magnet. Mala už také premrznuté uši, že štoplíky v nich ani necítila.
„O chvíľu som doma, mami.“
Keď prechádzala bicyklom po zľadovatenom výmole na ceste, trochu sa zakymácala. Neobzrela sa, iba skontrolovala, či jej z koša nevypadla školská taška.
„A čo je podľa teba o chvíľu, mladá dáma?“
„Desať minút.“
Zadné koleso jej prekĺzlo, premýšľala, či nemá radšej pred zákrutou zosadnúť. Blikajúce predné svetlo ju vždy upozornilo na prekážku na kľukatej ceste až v poslednej chvíli. Ale aspoň tu nie je toľko snehu ako na cyklistickom chodníku pozdĺž Königsallee.
„Desať minút? Mala si byť doma už pred hodinou!“
„Ešte som Katrin skúšala slovíčka,“ zaklamala Fiona. V skutočnosti strávila popoludnie so Sandrom, ale to teraz nemusí vešať matke na nos. Aj tak je presvedčená, že Sandro má na ňu zlý vplyv. A to len preto, lebo je plnoletý a v obočí má piercing.
Keby tá vedela.
„O chvíľu sa mi vybije mobil, mami. Mám iba dve percentá.“ Tentoraz povedala pravdu a matka si vzdychla. „Ponáhľaj sa, ale nechoď skratkou. Rozumela si?“
„Áno, mama,“ nervózne odvrkla Fiona a pritiahla k sebe kormidlá, aby predným kolesom prešla cez koreň. Bože, mám trinásť, už nie som decko! Prečo sa k nej rodičia stále musia správať ako k malému dieťaťu? Sandro jej povedal, že na svete azda neexistuje bezpečnejšie miesto ako nočný les.
Pochopiteľne. Ktorý vrah pripustí, aby mu omrzol zadok v nádeji, že okolo náhodou pôjde obeť?
Štatisticky je dokázané, že oveľa viac trestných činov sa stane za denného svetla alebo v osvetlených miestnostiach, a nie za tmy. Napriek tomu si všetci myslia, že nebezpečenstvo číha najmä v tme. Je to rovnako hlúpe ako večné vystríhanie pred cudzími ľuďmi. Väčšina sexuálnych delikventov sú príbuzní alebo známi obetí a často sú to dokonca aj vlastní rodičia. Samozrejme, že vás nikto nebude varovať, aby ste nenastupovali do maminho a ockovho auta.
„Ponáhľaj sa, Fionka,“ boli posledné mamine slová a potom sa baterka s dlhým pípnutím definitívne vybila.
Fionka. Kedy ju konečne prestane tak otrasne volať?
Bože, ako len neznášam svoju sprostú rodinu! Kiežby som sa už konečne mohla odsťahovať.
Zúrivo sa oprela do pedálov.
Chodník pred ňou sa zužoval, vinul sa do otáčavej zákruty medzi hustými borovicami a vyústil na lesnej ceste. Len čo Fiona vyšla spod ochranných korún stromov, oprel sa do nej silný vietor a začali jej slziť oči. Preto si takmer nevšimla rozsvietené zadné svetlá.
Kombi malo zelenú, čiernu alebo modrú farbu. Jednoducho bolo tmavé. Stálo pri hromade zoťatých kmeňov a motor bežal. Auto malo otvorený kufor a Fiona v slabom svetle zbadala, že sa v ňom niečo hýbe.
Srdce jej išlo vyskočiť z hrude ako vždy, keď bola rozrušená.
Ale choď, veď nie si bojko. Už si zažila veľa nebezpečných situá­cií, tak prečo sa zase bojíš?
Opäť zrýchlila a čo najviac sa držala kraja cesty. Stalo sa to, keď bola od auta iba niekoľko metrov. Z kufra sa vystrčila ruka.
Alebo to tak aspoň na prvý pohľad vyzeralo. Naozaj sa hompáľala nad zašpinenou poznávacou značkou a zvyšok tela ležal na podlahe kufra.
„Pomôž mi!“ ozval sa mužský hlas. Dotyčný bol starý, teda aspoň podľa Fioniných kritérií. Všetci nad tridsať boli už jednou nohou v hrobe. Hovoril tak potichu, že zvuk motora ho takmer úplne prehlušil.
„Pomoc!“
V prvej chvíli chcela jednoducho pokračovať v ceste, ale muž zdvihol zakrvavenú hlavu a natiahol k nej ruku. Spomenula si na plagát v Sandrovej izbe, na ktorom zo zeme trčala zombieho ruka.
„Prosím ťa, neodchádzaj!“ zachripel cudzinec o niečo hlasnejšie.
Zastavila sa, zosadla z bicykla a s dostatočným odstupom ho váhavo pozorovala.
Mal opuchnuté oči, z úst mu tiekla krv a pravú nohu mal neprirodzene vykrútenú.
„Čo sa vám stalo?“ Hlas sa jej chvel rovnako ako tep.
„Prepadli ma.“
Pristúpila bližšie. V slabom svetle toho veľa nevidela, ale všimla si, že má na sebe športovú súpravu a tenisky.
Potom jej zrak padol na detskú sedačku v kufri, a to rozhodlo. „Nedaj sa oklamať. Skutoční psychopati vždy vyzerajú ako obete. Zneužijú tvoj súcit,“ opakoval jej Sandro. A ten si toho v živote preskákal oveľa viac ako jej matka. Možno je ten muž naozaj zlý a zaslúži si to.
A keby aj, mňa do toho nič. Nech mu pomôže niekto iný.
Vysadla na bicykel a muž sa rozplakal. „Nechoď preč, prosím ťa. Nič ti neurobím.“
„To hovoria všetci.“
„Veď sa na mňa pozri! Nevidíš, že potrebujem pomoc? Prosím ťa, zavolaj sanitku!“
„Mám vybitý telefón.“ Z uší si vytiahla slúchadlá, v rozrušení na ne úplne zabudla.
Muž vyčerpane prikývol. „Mám mobil.“
Fiona si poklepala po čele. „Ja sa vás určite nedotknem.“
„To ani nemusíš. Je vpredu v aute.“
Zvíjal sa, akoby mal kŕče a zdalo sa jej, že sa trasie od bolesti.
Doriti, čo teraz?
Zovrela kormidlo. Napriek hrubým koženým rukaviciam mala studené ruky.
Mám či nemám?
Z úst jej vychádzali obláčiky pary.
Ťažko ranený muž sa pokúsil narovnať, ale opäť bezvládne klesol na dno kufra.
„Prosím,“ naliehal, až sa Fiona napokon odhodlala.
Veď je to jedno. Určite sa niečo pobabre.
Stojan na hrboľatej ceste nedržal, tak položila bicykel na zem. Keď prechádzala okolo auta, dávala si pozor, aby sa k mužovi príliš nepriblížila.
„Kde je?“ spýtala sa, keď otvorila dvere na strane vodiča.
Videla držiak na handsfree, ale bol prázdny.
„V priehradke,“ zachripel muž.
Chvíľu premýšľala, či by nemala obísť auto z druhej strany, ale potom sa naklonila cez sedadlo spolujazdca.
Zohla sa a otvorila priehradku.
Nič.
Veď ako inak.
Namiesto mobilného telefónu jej do rúk padlo otvorené balenie latexových rukavíc a lepiaca páska. Rozbúchalo sa jej srdce.
„Našla si ho?“ počula mužov hlas, no zazdalo sa jej, že oveľa bližšie. Otočila sa a zbadala, že sa obrátil a kľačí v kufri hneď za zadným sedadlom, iba kúsok od nej.
Potom sa všetko zbehlo veľmi rýchlo.
Ignorovala latexové rukavice, bude si musieť vystačiť s vlastnými. Načiahla sa pod sedadlo. Zbraň bola presne tam, kde povedal Sandro. Nabitá a odistená.
Zdvihla hlaveň, zažmúrila pravé oko, namierila mužovi do tváre a vystrelila.
Výstrel znel, akoby vytiahla zátku z vínovej fľaše, pretože zbraň mala tlmič. Muž spadol naspäť do kufra. Fiona odhodila zbraň do lesa, ako sa dohodli, a zdvihla bicykel.
Škoda, že sa jej vybil mobil, inak by Sandrovi okamžite poslala esemesku, že všetko vyšlo podľa plánu. I keď to skoro nedokázala, a len preto, že jej toho sviniara odrazu prišlo ľúto. Ale sľub je sľub. Okrem toho, keď chce konečne vypadnúť z domu, potrebuje peniaze. „Ten hajzel si to zaslúži,“ rozlúčil sa s ňou Sandro. A že takéto niečo preňho robí naposledy. Veď to je jasné. Budúci týždeň budem mať štrnásť. Budem plnoletá a za toto by som mohla ísť do basy. Keby mi na to prišli dnes, maximálne by do mňa niečo hustila niektorá sociálna pracovníčka.
Perfektný právny systém, a Sandro sa okrem toho naozaj dobre vyzná v práve, zákonoch a podobných hlúpostiach. Jednoducho vie o živote viac ako jej mama.
Pri pomyslení, že keď sa s ním ráno znova stretne, mu všetko podrobne porozpráva, sa usmiala. Dokonca ani nepotrebovala lepiacu pásku, aby toho lúzra spútala. Ale teraz sa musí poponáhľať. Večera je iste už dávno na stole.

Milan Buno, literárny publicista